Archívy autora: Jana

Vyšší level (Renáta Kiovská )

/fiktívny príbeh podľa skutočných emócii/

Predslov
,,Ak vám niekto povie, že je to príkaz zhora, nepozerajte sa do oblakov, ale pod nohy.”

Môj rekord sú tri slová
     Niektorí mystici tvrdia, že iba 10% zo 100% vnímame naozaj. Zvyšok je naša fantázia. Stála som na zastávke autobusu a snažila som si vsugerovať, že toto všetko sa mi iba zdalo. Ibaže keď som sa štipla, bolelo to. Do kelu. Nové smerovania firmy sa predstavovali na spoločných stretnutiach. Väčšina kolegýň sa tešila najmä na to úžasné sladké pečivo.
     ,,Naša predstava je desať minút.“ Za desať minút som mala osloviť, usadiť, empaticky vypočuť problém, vybaviť, predstaviť tri produkty a presvedčiť zákazníka, že je to pre neho to pravé a uzavrieť obchod. Keď som sa poobzerala, nevidela som nikoho s otvorenými ústami. A tak som si ich rýchlo prikryla dlaňou a predstierala zívanie.                  ,,Keď to dokážeš, už sa asi so mnou nebudeš chcieť stretávať. Budeš bohatá ako  Rockefeller“, zaškerila sa Soňa a vhodila do kávy ďalšiu kocku cukru. Milovala všetko hranaté. Aj kockate hlavy. Teda aj mňa.
     ,,Pochybujem. Šťastie sadá predsa na vola, nie na mulicu.“ A tak tu stojím sama na zastávke, autobus mi ušiel rovno pred nosom. Asi som u vodiča nevyvolala dojem, že sa niekam ponáhľam. To je pre mňa typické. Jednoducho nie som ľahko čitateľná. Ešte mám v teplej pamäti rozhovor so psychologickým poradcom.
     ,,Viete, na to, aby ste u niekoho vyvolali dobrý dojem, máte iba tri sekundy.“  
     ,,Hmm…mohli by tri slová vyvolať taký dojem, že som zrelá na vyhadzov?“
     ,,No…, sprisahanecky žmurkol, ak nimi naštvete nesprávnu osobu, tak asi áno.“ Je vyšší nadriadený nesprávna osoba? Mlčky som si vybrala z tašky sladkú sójovú tyčinku. Pretože dnes ma nasrali iba dvoma slovami.
     ,,Máte padáka.“                                                                              

Dvojnohá trúba
     Nerozumiem tomu. Každému som pomáhala. Bola som trúba? V práci som zostávala dlhšie a nevadilo mi to. Bola si trúba. Ochotne som zaučila novú kolegyňu, ktorá tam sedí teraz namiesto mňa. Bola si trúba! Nikdy som sa nesťažovala, keď ma kolegyne omylom zamkli do kancelárie, zhasli svetlo vo WC, práve, keď vypli môj počítač, keď na narodeniny kúpili čokoládu, hoci som na ňu alergická.  Bola si trúba! Vytočila som Sonino číslo a vyplakala som sa do telefónu.
     ,,Bože, prečo si mi to nepovedala, ty trúba!“

Za všetko vraj môže detstvo
     Všetky dievčatá zo škôlky chceli byť princeznami. Alebo aspoň vílami. Ja som už ako malá tušila, že život sa podobá skôr rozprávke O dievčatku so zápalkami. Rozprávky Andersena ma ušetrili pred sklamaním, ktoré by som prežívala, keby som si obľúbila Popolušku.
     ,,A čo chceš byť ty?,“ spýtala sa ma učiteľka s nádejou v hlase.
     ,,Bosorka!“, usmiala som sa. Milovala som knihu Malá bosorka. Dodnes mám v pamäti učiteľkin zdesený výraz. Prisahala som si, že na mojej tvári taký nikto neuvidí. Ale keď som prechádzala okolo zrkadla v predsieni, musela som uznať, že sa mi to konečne splnilo. Chýbala mi už iba metla. Imaginárne a aj doslova. Byt je ako po bombardovaní a ja tiež. Ale môžem si to dovoliť, do konca mesiaca čerpám zvyšnú dovolenku. Je zvláštne, že keď som žiadala týždeň voľna, nebolo to z prevádzkových dôvodov možné. Zrejme tie dôvody pominuli, lebo zrazu čerpám tri.
     Ráno som sa zobudila o siedmej a zalial ma studený pot. Zmeškala som do práce! Vystrelila som z postele, hodila do seba kávu a suchý rožok. Pot ma oblial druhýkrát. Ja žiadnu prácu nemám! Na internete je more možností. No mne vychádza iba: no englisch+no šoferák= no job.
     Jediné čo mi môže more ponúknuť, ak naškriabem na zájazd, je posledný pohľad na zapadajúce slnko, kým sa utopím. Nevadí. Ak sa mi teraz nedarí, musím si myseľ zamestnať niečím tvorivým. Gordický uzol, brúsenie žiletky, leštenie koľajníc, či kurz lietania zo siedmeho poschodia.
     Zašla som radšej do cukrárne na niečo sladké. Pri poslednom stole sedela zhrbená žena. Predstavovala som si, že som to ja. Práve som si nažobrala na jeden veterník. Nie. Absolvovala som tucet školení. Práve som predala kopu Nota Bene. Nie. Práve idem od zákazníka. Fuj, to nie! Veď mi vždy hovorili, že sa neviem predať.
     ,,Takto to ďalej nepôjde, hovorím Soni do telefónu, už som fakt nemožná. Pripálili sa mi aj varené zemiaky.“
     ,,Ako sa ti mohli pripáliť ?“
     ,,Chceš pracovný postup?“ A tak sedíme so Soňou v obývačke. Koňak, pôvodne kúpený pre Soninho brata, sa slastne rozlieva v našich útrobách. Rozprávame sa o tom, ako zmysly života otupujú zmysly. Navracanie sa k svojej podstate je zložité. Jednoduchšie je vyvracať sa.

Déja vu
     So Soňou sme sa zoznámili v kníhkupectve. Ja som mala v rukách Úspešná komunikácia s kolegami a šéfom a ona 10 rád ako sa nezamilovať a mať vzťah.
     ,,Vidím, že obe máme problémy, nezájdeme na kávu?“ Soňa nechápala, prečo nenosím šperky / videla som dokument o arabských ženách, ktoré manželia ovešali zlatom a nechali na ulici/.
     Ja som nechápala, ako sa môže niekto tešiť z rozchodu. ,,Som slobodná, chápeš? To je vyšší level ako manželstvo,“ mávla rukou.
     Vtedy mi zazvonil mobil a manželov hlas sa mi zapichol do ucha ako dvojtonová náušnica: Kde si? Chcem večeru.
     A odvtedy sme nerozlučné ako siamské dvojičky. No nie je déja vu, že aj kaviareň sa volala Déja vu?

 Nerozhodnosť dokáže rozhodiť
     Sedím v kuchyni a listujem v kalendári. O týždeň sa vráti Laco, nesmie ma vidieť takú rozhodenú. Správna manželka poskytne svojmu manželovi pokojný domov.
     Správni manželia by to mali robiť tiež, nie? Možno som už nesprávna manželka pre môjho manžela, alebo on je nesprávny manžel pre mňa?
     V časopise som čítala, že si mám spraviť zoznam problémov a priradiť k nim dôležitosť. V rýchlosti som nemohla nájsť svoj ,,plánovací“ zošit. Postačí aj toaletný papier. Na prvom mieste bude strata zamestnania. Z toho vyplýva smútok. Alebo smútok bol vyvolaný syndrómom prázdneho hniezda? Moja dospelá dcéra si už žije svoj život. Takže som v strednom veku a môže prísť kríza. Manžel pracuje v zahraničí a vidíme sa málo. To je predzvesť partnerskej krízy.
     A navyše som nerozhodná. Dlhé sedenie a kúsok čokolády urobili svoje. Rozhodli črevá. Keď som spláchla svoj zoznam, zhodnotila som, že táto metóda je pre mňa príliš zložitá. Potrebujem niečo jednoduchšie.

Veštec
     ,,Mám nápad, Soni zažiarili oči ako pume pred skokom na korisť, poznám seriózneho veštca.“ Myslím, že Soňa potrebuje pomoc tiež.
     Keď som na druhý deň vyšla z malej zatuchnutej miestnosti, Soňa už netrpezlivo prešľapovala na druhej strane ulice.
     ,,Tak čo?“
     ,,Tak nič.“
     ,,Ale  niečo predsa muselo byť.“
     ,,Zaplatila som za dve vety. Povedal mi, že život je aj o inom a vystavil mi účet.“ O sponzorovi mojich účtov sa nevyjadril.
     ,,A že si mám nájsť milenca.“ Soňa nechápavo pokrútila hlavou. Neverila.
     ,,No…celkom tak to neformuloval. Odporučil mi desať pusiniek na deň.“
     ,,Ale veď to nie je to isté, “ zasmiala sa.
     „Nie? Odporučiť žene desať pusiniek na deň, keď má muža v zahraničí? “
     „To predsa nemohol vedieť. “
     „A nebola som náhodou u veštca? “

Bosorky nie sú bonzáčky
     Pravdu a spravodlivosť / aj tú Božiu/ som vždy považovala za nevlastné sestry s nevyspytateľnou povahou. Nedalo sa odhadnúť, či sa práve milujú, alebo nenávidia. Éra potvor vo veľkých, či menších firmách pominula. Dnes sú v kurze bonzáčky. Viem to, lebo táto lukratívna pozícia mi bola ponúknutá trikrát. Nie, nemám dlhé nohy, ani modré oči ako dve studničky. Nie som blond a o veľkosti pŕs pomlčím. Ale bonzáčky nie sú na prvý pohľad viditeľné. Sú skromné a poznajú všetkých desať prikázaní. Teoreticky.
Ja som za desať prikázaní v praxi. A to je hotová kariérna samovražda.
     Vždy som túžila po sestre. Vlastne, so Soňou som si rozumela natoľko, že som mala pocit, akoby ňou bola. A preto som vôbec nenamietala, keď prišla s ďalším nápadom. Psychológ. Ale na to sa musím poriadne vyspať.
     Mal drahý oblek a jastrabí pohľad. To nebol ten mrkací kolegov kukuč, ani nič nehovoriaci pohľad za mňa môjho bývalého šéfa. Odborník na dušu sa díva priamo do vášho žalúdka. Tak som si neprofesionálne strčila žuvačku do úst a prežúvala. Pri prvej otázke som mala čo robiť, aby som sa nerozkašľala.
     „Páčia sa Vám romány z červenej knižnice? “
     ,,Nie, pripadajú mi ako rozprávky pre dospelé ženy. “
     „Tak prečo chcete tak žiť? “

Život dáva, aj berie
     Nasledujúce ráno som sa rozhodla. Nebudem strácať čas hľadaním zamestnania, nech si zamestnanie nájde mňa. Našla som inzertnú stránku s ponukou práce a uverejnila inzerát: Pracovitá, so zmyslom pre detail, hľadá nadčasovú prácu. Môže byť aj špinavá.
     O dva dni sa mi ozvala upratovacia firma Všetko čisté. Bola som nadšená. Predtým som mala prácu, kde ma za každú maličkosť čistili a teraz každú maličkosť budem čistiť ja.
     Keď som vyberala letáky zo schránky, na zem vypadla pohľadnica s manželovým rukopisom. Bolo tam iba jedno slovo. Prepáč.
     Možno je to omyl, nervózne som si uhladila vlasy. Kým som rozmýšľala, či si zaliať ukľudňujúci čaj, alebo risknúť pohárik tvrdého, ozval sa zvonček.
     Pred dverami stála Soňa. Položila cestovnú tašku na zem a ja som sa k nej vrhla so slovami.
     „Mám prácu! “
     „A ja ploštice“, vzdychla. Večer sme družne slzili, ja z nezmyselne romantického filmu a Soňa z dymu, ktorým vydymili jej byt.

Doslov / nielen pre oslov/
     Uplynul mesiac. Soňa sa už dávno vrátila do svojho bytu. Aj so šoférom autobusu, do ktorého sa predsa len zamilovala. Už je zasnúbená.
     Ja stojím vo dverách oddelenia psychiatrie v miestnej nemocnici. Všetko je upratané. Z výťahu sa ku mne blíži muž s vtáčím pohľadom.
     Je načase prejsť na vyšší level.

Rozhovor s novou autorkou Luciou Vlčekovou

Lucia Vlčeková je mladá talentovaná autorka, ktorá vydáva svoju prvú knižku Tanec medzi kvapkami. Ide  o román plný emócií, ktorý Vás nenechá chladnými. Kto je táto nadaná autorka? O čom je román Tanec medzi kvapkami? To všetko Vám priblížime v rozhovore s autorkou.

Mladá autorka Lucia Vlčeková. 

  1. Ako to celé začalo? Spomínaš si na deň, kedy si napísala prvú vetu ?

Pamätám sa úplne presne, ako sa to začalo. Sedela som v škole a do zošitu som si namiesto poznámok čmárala vlastné myšlienky. Nebolo to síce niečo nezvyčajné, pretože toto som robila odjakživa, no predsa to bolo odlišné. Pravidelne som sa vracala k tým istým myšlienkam a nevedela som ich vyhnať z hlavy. Nápad s napísaním knihy mi však podsunula až moja spolužiačka. Veta, ktorá začala celé toto dobrodružstvo bola teda napísaná pod jej dohľadom. Paradoxom je, že tú vetu som nakoniec v knihe vôbec nepoužila.

 

  1. Akú si mala inšpiráciu pri tvojej prvej knihe?

Myslím, že to bol život sám o sebe. Kedysi dávno som tancovala a doteraz tanec milujem. Keď som sa rozhodla písať, okamžite som vedela, že tam chcem zakomponovať tancovanie. Ostatné prišlo samo.  

 

  1. Na čo všetko sa môžu čitatelia tešiť pri čítaní tvojej knihy?

Na horskú dráhu emócii. Na príbeh, ktorý si budú pamätať dlho. Môžu sa tešiť na srdce trhajúce, ale i krásne chvíle, ktoré budú hlavné postavy prežívať. V knihe je veľa myšlienok, ktoré, dúfam, ukážu čitateľom krásu života aj v tých najťažších chvíľach.  

 

  1. Nerozmýšľala si nad pokračovaním osudu hlavných hrdinnou?

Popravde povedané, od samého začiatku som cítila, že táto kniha nebude potrebovať pokračovanie. To však neznamená, že neplánujem písať iné knihy.

 

  1. Kedy si sa rozhodla, že knihu vydáš?

Celé sa to zbehlo veľmi rýchlo. Len koncom augusta 2020 som knihu dopísala a z ničoho nič som sa dozvedela, že je tu možnosť, ako by som knihu mohla vydať. Viete si asi predstaviť ten šok v očiach sedemnásťročnej tínedžerky, ktorá sa práve dozvedela, že sa jej možno splní sen… V septembri sa dali veci do pohybu, 19. októbra bola kniha už v predpredaji a môj sen sa pomaly stal realitou.

 

  1. Máš rada spev, pomáhala ti pri písaní aj hudba alebo spev?

Určite áno. Hudba mi pomáha dostať sa do takého psychického rozpoloženia, aké pre danú situáciu v príbehu potrebujem. Viem sa vďaka tomu lepšie vcítiť do toho, čo píšem.

 

  1. Okrem spevu máš rada aj knihy, aký žáner uprednostňuješ pri čítaní kníh?

Čítam takmer všetky žánre, ale ak by som mala povedať, čo čítam najčastejšie, boli by to knihy o histórií, denníky, biografie. Občas ale otvorím aj nejaký ten román.

 

  1. Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha?

Mám niekoľko obľúbených kníh, ale tie najviac najobľúbenejšie sú Kníhkupkyňa z Berlína, Zlodejka kníh, Denník Anny Frankovej a Panstvo Farleich.

 

  1. Na záver čo by si chcela odkázať čitateľom tvojej knihy?

Odkázala by som im, aby nikdy nestratili nádej a aby aj v tých najtemnejších momentoch verili na zázraky. Chcela by som, aby nikdy nezanevreli na krásu vlastných snov a je úplne jedno v akom veku. Aj mne vraveli, že som primladá na to, aby som napísala knihu, a predsa sa to podarilo. Želám čitateľom mojej knihy, aby našli to, po čom báda ich srdce. Buďte láskaví a nezabúdajte snívať, pretože človek bez snov je ako človek bez duše.

Nová kniha mladej autorky, ktorá vychádza 27.11 a u nás  ju už teraz  nájdete v predpredaji. Viac na našej stránke. 

 

Na záver chceme  poďakovať za odpovede na naše otázky  mladej talentovanej autorke knihy Tanec medzi kvapkami Lucií Vlčekovej a  zaželať  jej veľa čitateľov.  

Kto je „ Billy“ Eduard Albert Meier ?

Je to švajčiarsky spisovateľ, ktorý je autorom desiatky kníh z rôznych oblastí života, avšak hlavnou oblasťou sú knihy o duchovnom učení.

Prezývka „Billy“ vznikla  prostredníctvom amerického priateľa, ktorý si myslel, že mu Meierov kovbojský štýl pripomína „ Billy the Kid “.

„ Billy“ Eduard Albert Meier

V Našom vydavateľstve od neho vyšli diela ako dvojromán Fantóm/ Obchodník s dievčatami,  rozprávková kniha Ružovočervený krištáľ a  dvojjazyčná slovensko- nemecká kniha Psychika –Die Psyche. Okrem kníh v našom kníhkupectve od neho nájdete aj audio CD – O láske.

Dvojromán Fantóm/ Obchodník s dievčatami

Zaujímavosťou je, že je zakladateľom Figu – Slobodného záujmového spoločenstvo v oblasti hraničných a duchovných vied a ufologických štúdií. Je tiež pôvodcom vyše 1000 kontroverzných fotografií objektov UFO. Kontakty Meiera s mimozemšťanmi údajne začali roku 1942 a majú trvať po zvyšok jeho života, čo do roku 2011 predstavuje bezmála 70 rokov trvajúce  kontaktné obdobie.

Rozhovor so slovenskou spisovateľkou Mariou Corvus

Maria Corvus je slovenská spisovateľka, ktorá píše pod pseudonymom. Má veľmi blízky vzťah ku knihám. Čítanie je jej veľkou vášňou a neskôr sa k tomu pridalo písanie. V našom vydavateľstve jej vyšiel román Hladné dlane. Už názov napovie, že ide o príbeh lásky so štipkou erotiky. K napísaniu knihu  Hladné dlane ju priviedol jej jedinečný zážitok. O tomto zážitku, ale aj omnoho viac  sa dočítate v rozhovore s Máriou Corvus.

Slovenská spisovateľka Maria Corvus.

  1. Prečo ste sa rozhodli písať, čo Vás k tomu viedlo? (Osoba, správa, miesto, situácia…)

Ako som už niekoľkokrát povedala a písala, moje rozhodnutie písať vlastne nebolo ani tak rozhodnutím, ako tým, že už od základnej školy som mala rada literatúru, veľa som čítala, recitovala na súťažiach. V mojich desiatich rokoch som napísala prvú báseň, na ktorú som bola ako dieťa “pyšná,” pretože vyhrala v súťaži. Áno, mojim začiatkom písania bola poézia. 

Okrem toho, som milovala písanie slohov. Úvahy patrili medzi moje naj. Aj preto som si na písomnej  maturitnej skúške z jazyka slovenského vybrala túto tému. 

Keď už sme pri strednej škole, aj tu som pokračovala s písaním. Už to neboli básne, aj keď som občas nejakú napísala, ale skončila niekde založená medzi knihami. Venovala som sa skôr školskému časopisu, mala som na starosti jeho celkovú podobu a samozrejme som do neho aj prispievala rôznymi kratšími príbehmi a postrehmi. 

Po skončení školy, už ako dospelá, som mala možnosť a priestor v jednom nemenovanom časopise, ktorý bol venovaný prevažne ženám, ako externistka prispievať doňho rôznymi článkami o vôňach. Vône zbožňujem doteraz. Nešlo však len o vôňu parfumu, ale o vôňu ako takú – vôňa chleba, vôňa dažďa, vôňa čerstvo pokosenej trávy, alebo letného rána, atď..

Skúšala som písať aj poviedky, no cítila som, že to nie je to pravé orechové. 

Rozhodnutie napísať moju prvú knihu Hladné dlane prišlo až neskôr. Už v zrelom veku štyridsiatničky. 

Skutočnosť, ktorá ma priviedla na to, aby som tento príbeh napísala, bol vlastne pretlak mojich vlastných emócií a skutočnosť, že takmer polovica deja je môj skutočný jedinečný zážitok. Stretnutie môjho obľúbeného futbalistu a návšteva futbalového zápasu v londýnskom Wembley. Viac čitateľom neprezradím😉.

To, že som Hladné dlane napísala má na svedomí🙂 najmä moja kamarátka a výborná slovenská spisovateľka Andrea Rimová, ktorá mi dodala odvahu v tom, aby som sa do toho pustila. Pri písaní mi neskutočne pomohla, podporovala ma, dala mi nesmierne užitočné rady a trpezlivosť, ktorú som ja veľakrát už strácala. A okrem Andrejky patrí moja veľká vďaka za podporu, čas a trpezlivosť so mnou môjmu manželovi a synovi, pretože sa museli viac postarať o domácnosť, zatiaľ, čo mne nechali priestor na tvorbu.  

2. Kto bol/je Váš spisovateľský vzor? 

Nemám a ani som nikdy nemala  

spisovateľský vzor. Čítala a aj čítam rôzne žánre. Ak by som však mala spomenúť mojich obľúbených spisovateľov, tak by to boli Paolo Coelho, Gabriel Garcia Márquez, Camilla Läckberg a v ostatnom čase rada čítam knihy od Bernarda Minier, s ktorým som mala tú česť sa aj osobne stretnúť v Bratislave, kde mal besedu v kníhkupectve Martinus. Čítam však aj knihy od iných autorov, samozrejme. 

3. Akú knihu by ste si určite ešte raz prečítali?

Mních, ktorý predal svoje Ferrari, ktorú      napísal Robin S.Sharma. V podstate si ju môžem prečítať kedykoľvek, pretože ju mám doma😉 A samozrejme aj niektoré iné. Ťažko povedať.

4. Aká kniha vo vás zanechala hlboký odkaz a boli by ste radi aby  sa tento odkaz dostal k čo najviac ľuďom?

 Bola to práve kniha Mních, ktorý predal svoje Ferrari. Ja osobne by som ju zaradila medzi povinné čítanie. Nesie v sebe hlboký odkaz. Ak by som mala citovať Paula Coelha, tak ten o tejto knihe povedal: “Úchvatná kniha, ktorá prináša potešenie a poznanie… Pomáha ľuďom na celom svete objavovať cestu ku šťastiu.”

Úplne sa s ním stotožňujem. Táto kniha patrí medzi najznámejšie klasické diela s duchovnou a psychologickou tematikou. Nejde však o motivačnú knihu, na ktoré sme zvyknutí. Táto kniha má reálny príbeh, dej. Odporúčala by som ju všetkým, aby si ju prečítali. Mladí, starí, muži aj ženy. Najmä pre túto dobu, ktorou si celé ľudstvo prechádza je veľmi príznačná.

5. Kde beriete inšpiráciu?

Inšpiráciu na písanie mi poskytuje život. V mojej tvorbe je vždy niečo zo mňa. Sú tam príbehy priateľov, či už ich vlastné alebo prerozprávané. Mnohokrát ma zaujme nejaký človek, ktorého stretnem na trhovisku a dáme sa do reči, alebo návšteva nejakého mesta, posedenie pri káve v kaviarni, ktorá ma nejakým spôsobom zaujala, a nakoniec je to moja vlastná fantázia🙂

6. Stotožňuje sa v niektorých situáciách s hlavnou hrdinkou Norov v knihe Hladné dlane ? 

Keďže Hladné dlane je kniha, kde je veľa udalostí, ktoré som ja sama zažila, tak určite áno. Väčšinou sú úvahové pasáže hlavnej hrdinky také, ako moje vlastné.

7. Kde vznikol nápad, inšpirácia pre knihu Hladné dlane? 

Nápad napísať Hladné dlane tlel vo mne asi rok. Stále som však nevedela, či áno alebo nie a najmä ako začať. Povedala som o tom manželovi a mojej kamarátke Andrejke, ktorú som spomínala vyššie… 

Prišlo leto a s rodinou sme boli na dovolenke na krásnom gréckom ostrove Kefalónia. Jedného rána som si okrem osušky a krému na opaľovanie pribalila do tašky aj ceruzku a zošit a začala písať ….🙂 

Inšpiráciou pre napísanie príbehu bolo už spomínané samotné stretnutie s obľúbeným športovcom v Londýne. Potrebovala som s tým zážitkom niečo urobiť, a len zverenie sa s ním mojim najbližším mi nestačilo😉

Román Hladné dlane, ktorý vyšiel v našom vydavateľstve je jéj prvým románom.

8. Plánujete v blízkej budúcnosti vydať nejakú novinku?

V roku 2018 mi vyšla kniha Nad priepasťou. Vyšla pod mojim skutočným menom Mária Havranová na žiadosť vydavateľstva, naďalej chcem však pokračovať v písaní pod pseudonymom Maria Corvus. 

Áno, v súčasnosti pracujem na ďalšom rukopise.

9. Aká je vaša obľúbená myšlienka?

Moja obľúbená myšlienka? Určite ich je viac a každá sa hodí na inú situáciu. Za všetky spomeniem – “Carpe diem” – čo znamená, že by sme mali každý deň využiť naplno. A mojim mottom je “Nikdy nehovor nikdy.” Nikto z nás totiž nevie vopred akoby sa v danej chvíli zachoval. Ako som už však napísala, je ich niekoľko, najmä čo sa týka múdrych viet v dielach geniálneho brazílskeho spisovateľa Paula Coelha.

Na záver sa chceme autorke veľmi pekne poďakovať a popriať veľa úspešných kníh. 

 

Týždeň s knihou

TÝŽDEŇ S KNIHOU

Rozhodli sme sa Vám priblížiť jednotlivé diela, ktoré u nás vyšli a ktoré ponúkame na predaj. Počas týždňa Vám priblížime autora, dej, ponúkneme recenzie na vybranú knihu.
Vaša Knihanaj.sk spoznajte knihy, ktoré si určite zaslúžia Vašu pozornosť

Rozhovor so slovenským spisovateľom Miroslavom Búranom

Rozhovor so slovenskou spisovateľkou Kristínou Ježovičovou

Kristína Ježovičová a jej prvotina, ktorá vyšla v našom vydavateľstve.

Tento týždeň by sme Vám veľmi radi predstavili a priblížili E-knihu Uväznená v čase.  Kniha Uväznená v čase vyšla v našom vydavateľstve a v súčasnosti si ju môžete stále zakúpiť vo forme E-knihy. Autorkou knihy je slovenská spisovateľka Kristína Ježovičová, ktorá má v súčasnosti na konte viacero úspešných kníh. Kniha  Uväznená v čase je jej prvotina, ktorá  odštartovala jej kariéru.  Kniha Uväznená v čase obsahuje pútavý dej s nádychom histórie, nejde však o klasický historický román. Autorku tejto knihy, by sme Vám veľmi radi predstavili aj prostredníctvom nasledujúceho rozhovoru s ňou.