Vyšší level (Renáta Kiovská )

/fiktívny príbeh podľa skutočných emócii/

Predslov
,,Ak vám niekto povie, že je to príkaz zhora, nepozerajte sa do oblakov, ale pod nohy.”

Môj rekord sú tri slová
     Niektorí mystici tvrdia, že iba 10% zo 100% vnímame naozaj. Zvyšok je naša fantázia. Stála som na zastávke autobusu a snažila som si vsugerovať, že toto všetko sa mi iba zdalo. Ibaže keď som sa štipla, bolelo to. Do kelu. Nové smerovania firmy sa predstavovali na spoločných stretnutiach. Väčšina kolegýň sa tešila najmä na to úžasné sladké pečivo.
     ,,Naša predstava je desať minút.“ Za desať minút som mala osloviť, usadiť, empaticky vypočuť problém, vybaviť, predstaviť tri produkty a presvedčiť zákazníka, že je to pre neho to pravé a uzavrieť obchod. Keď som sa poobzerala, nevidela som nikoho s otvorenými ústami. A tak som si ich rýchlo prikryla dlaňou a predstierala zívanie.                  ,,Keď to dokážeš, už sa asi so mnou nebudeš chcieť stretávať. Budeš bohatá ako  Rockefeller“, zaškerila sa Soňa a vhodila do kávy ďalšiu kocku cukru. Milovala všetko hranaté. Aj kockate hlavy. Teda aj mňa.
     ,,Pochybujem. Šťastie sadá predsa na vola, nie na mulicu.“ A tak tu stojím sama na zastávke, autobus mi ušiel rovno pred nosom. Asi som u vodiča nevyvolala dojem, že sa niekam ponáhľam. To je pre mňa typické. Jednoducho nie som ľahko čitateľná. Ešte mám v teplej pamäti rozhovor so psychologickým poradcom.
     ,,Viete, na to, aby ste u niekoho vyvolali dobrý dojem, máte iba tri sekundy.“  
     ,,Hmm…mohli by tri slová vyvolať taký dojem, že som zrelá na vyhadzov?“
     ,,No…, sprisahanecky žmurkol, ak nimi naštvete nesprávnu osobu, tak asi áno.“ Je vyšší nadriadený nesprávna osoba? Mlčky som si vybrala z tašky sladkú sójovú tyčinku. Pretože dnes ma nasrali iba dvoma slovami.
     ,,Máte padáka.“                                                                              

Dvojnohá trúba
     Nerozumiem tomu. Každému som pomáhala. Bola som trúba? V práci som zostávala dlhšie a nevadilo mi to. Bola si trúba. Ochotne som zaučila novú kolegyňu, ktorá tam sedí teraz namiesto mňa. Bola si trúba! Nikdy som sa nesťažovala, keď ma kolegyne omylom zamkli do kancelárie, zhasli svetlo vo WC, práve, keď vypli môj počítač, keď na narodeniny kúpili čokoládu, hoci som na ňu alergická.  Bola si trúba! Vytočila som Sonino číslo a vyplakala som sa do telefónu.
     ,,Bože, prečo si mi to nepovedala, ty trúba!“

Za všetko vraj môže detstvo
     Všetky dievčatá zo škôlky chceli byť princeznami. Alebo aspoň vílami. Ja som už ako malá tušila, že život sa podobá skôr rozprávke O dievčatku so zápalkami. Rozprávky Andersena ma ušetrili pred sklamaním, ktoré by som prežívala, keby som si obľúbila Popolušku.
     ,,A čo chceš byť ty?,“ spýtala sa ma učiteľka s nádejou v hlase.
     ,,Bosorka!“, usmiala som sa. Milovala som knihu Malá bosorka. Dodnes mám v pamäti učiteľkin zdesený výraz. Prisahala som si, že na mojej tvári taký nikto neuvidí. Ale keď som prechádzala okolo zrkadla v predsieni, musela som uznať, že sa mi to konečne splnilo. Chýbala mi už iba metla. Imaginárne a aj doslova. Byt je ako po bombardovaní a ja tiež. Ale môžem si to dovoliť, do konca mesiaca čerpám zvyšnú dovolenku. Je zvláštne, že keď som žiadala týždeň voľna, nebolo to z prevádzkových dôvodov možné. Zrejme tie dôvody pominuli, lebo zrazu čerpám tri.
     Ráno som sa zobudila o siedmej a zalial ma studený pot. Zmeškala som do práce! Vystrelila som z postele, hodila do seba kávu a suchý rožok. Pot ma oblial druhýkrát. Ja žiadnu prácu nemám! Na internete je more možností. No mne vychádza iba: no englisch+no šoferák= no job.
     Jediné čo mi môže more ponúknuť, ak naškriabem na zájazd, je posledný pohľad na zapadajúce slnko, kým sa utopím. Nevadí. Ak sa mi teraz nedarí, musím si myseľ zamestnať niečím tvorivým. Gordický uzol, brúsenie žiletky, leštenie koľajníc, či kurz lietania zo siedmeho poschodia.
     Zašla som radšej do cukrárne na niečo sladké. Pri poslednom stole sedela zhrbená žena. Predstavovala som si, že som to ja. Práve som si nažobrala na jeden veterník. Nie. Absolvovala som tucet školení. Práve som predala kopu Nota Bene. Nie. Práve idem od zákazníka. Fuj, to nie! Veď mi vždy hovorili, že sa neviem predať.
     ,,Takto to ďalej nepôjde, hovorím Soni do telefónu, už som fakt nemožná. Pripálili sa mi aj varené zemiaky.“
     ,,Ako sa ti mohli pripáliť ?“
     ,,Chceš pracovný postup?“ A tak sedíme so Soňou v obývačke. Koňak, pôvodne kúpený pre Soninho brata, sa slastne rozlieva v našich útrobách. Rozprávame sa o tom, ako zmysly života otupujú zmysly. Navracanie sa k svojej podstate je zložité. Jednoduchšie je vyvracať sa.

Déja vu
     So Soňou sme sa zoznámili v kníhkupectve. Ja som mala v rukách Úspešná komunikácia s kolegami a šéfom a ona 10 rád ako sa nezamilovať a mať vzťah.
     ,,Vidím, že obe máme problémy, nezájdeme na kávu?“ Soňa nechápala, prečo nenosím šperky / videla som dokument o arabských ženách, ktoré manželia ovešali zlatom a nechali na ulici/.
     Ja som nechápala, ako sa môže niekto tešiť z rozchodu. ,,Som slobodná, chápeš? To je vyšší level ako manželstvo,“ mávla rukou.
     Vtedy mi zazvonil mobil a manželov hlas sa mi zapichol do ucha ako dvojtonová náušnica: Kde si? Chcem večeru.
     A odvtedy sme nerozlučné ako siamské dvojičky. No nie je déja vu, že aj kaviareň sa volala Déja vu?

 Nerozhodnosť dokáže rozhodiť
     Sedím v kuchyni a listujem v kalendári. O týždeň sa vráti Laco, nesmie ma vidieť takú rozhodenú. Správna manželka poskytne svojmu manželovi pokojný domov.
     Správni manželia by to mali robiť tiež, nie? Možno som už nesprávna manželka pre môjho manžela, alebo on je nesprávny manžel pre mňa?
     V časopise som čítala, že si mám spraviť zoznam problémov a priradiť k nim dôležitosť. V rýchlosti som nemohla nájsť svoj ,,plánovací“ zošit. Postačí aj toaletný papier. Na prvom mieste bude strata zamestnania. Z toho vyplýva smútok. Alebo smútok bol vyvolaný syndrómom prázdneho hniezda? Moja dospelá dcéra si už žije svoj život. Takže som v strednom veku a môže prísť kríza. Manžel pracuje v zahraničí a vidíme sa málo. To je predzvesť partnerskej krízy.
     A navyše som nerozhodná. Dlhé sedenie a kúsok čokolády urobili svoje. Rozhodli črevá. Keď som spláchla svoj zoznam, zhodnotila som, že táto metóda je pre mňa príliš zložitá. Potrebujem niečo jednoduchšie.

Veštec
     ,,Mám nápad, Soni zažiarili oči ako pume pred skokom na korisť, poznám seriózneho veštca.“ Myslím, že Soňa potrebuje pomoc tiež.
     Keď som na druhý deň vyšla z malej zatuchnutej miestnosti, Soňa už netrpezlivo prešľapovala na druhej strane ulice.
     ,,Tak čo?“
     ,,Tak nič.“
     ,,Ale  niečo predsa muselo byť.“
     ,,Zaplatila som za dve vety. Povedal mi, že život je aj o inom a vystavil mi účet.“ O sponzorovi mojich účtov sa nevyjadril.
     ,,A že si mám nájsť milenca.“ Soňa nechápavo pokrútila hlavou. Neverila.
     ,,No…celkom tak to neformuloval. Odporučil mi desať pusiniek na deň.“
     ,,Ale veď to nie je to isté, “ zasmiala sa.
     „Nie? Odporučiť žene desať pusiniek na deň, keď má muža v zahraničí? “
     „To predsa nemohol vedieť. “
     „A nebola som náhodou u veštca? “

Bosorky nie sú bonzáčky
     Pravdu a spravodlivosť / aj tú Božiu/ som vždy považovala za nevlastné sestry s nevyspytateľnou povahou. Nedalo sa odhadnúť, či sa práve milujú, alebo nenávidia. Éra potvor vo veľkých, či menších firmách pominula. Dnes sú v kurze bonzáčky. Viem to, lebo táto lukratívna pozícia mi bola ponúknutá trikrát. Nie, nemám dlhé nohy, ani modré oči ako dve studničky. Nie som blond a o veľkosti pŕs pomlčím. Ale bonzáčky nie sú na prvý pohľad viditeľné. Sú skromné a poznajú všetkých desať prikázaní. Teoreticky.
Ja som za desať prikázaní v praxi. A to je hotová kariérna samovražda.
     Vždy som túžila po sestre. Vlastne, so Soňou som si rozumela natoľko, že som mala pocit, akoby ňou bola. A preto som vôbec nenamietala, keď prišla s ďalším nápadom. Psychológ. Ale na to sa musím poriadne vyspať.
     Mal drahý oblek a jastrabí pohľad. To nebol ten mrkací kolegov kukuč, ani nič nehovoriaci pohľad za mňa môjho bývalého šéfa. Odborník na dušu sa díva priamo do vášho žalúdka. Tak som si neprofesionálne strčila žuvačku do úst a prežúvala. Pri prvej otázke som mala čo robiť, aby som sa nerozkašľala.
     „Páčia sa Vám romány z červenej knižnice? “
     ,,Nie, pripadajú mi ako rozprávky pre dospelé ženy. “
     „Tak prečo chcete tak žiť? “

Život dáva, aj berie
     Nasledujúce ráno som sa rozhodla. Nebudem strácať čas hľadaním zamestnania, nech si zamestnanie nájde mňa. Našla som inzertnú stránku s ponukou práce a uverejnila inzerát: Pracovitá, so zmyslom pre detail, hľadá nadčasovú prácu. Môže byť aj špinavá.
     O dva dni sa mi ozvala upratovacia firma Všetko čisté. Bola som nadšená. Predtým som mala prácu, kde ma za každú maličkosť čistili a teraz každú maličkosť budem čistiť ja.
     Keď som vyberala letáky zo schránky, na zem vypadla pohľadnica s manželovým rukopisom. Bolo tam iba jedno slovo. Prepáč.
     Možno je to omyl, nervózne som si uhladila vlasy. Kým som rozmýšľala, či si zaliať ukľudňujúci čaj, alebo risknúť pohárik tvrdého, ozval sa zvonček.
     Pred dverami stála Soňa. Položila cestovnú tašku na zem a ja som sa k nej vrhla so slovami.
     „Mám prácu! “
     „A ja ploštice“, vzdychla. Večer sme družne slzili, ja z nezmyselne romantického filmu a Soňa z dymu, ktorým vydymili jej byt.

Doslov / nielen pre oslov/
     Uplynul mesiac. Soňa sa už dávno vrátila do svojho bytu. Aj so šoférom autobusu, do ktorého sa predsa len zamilovala. Už je zasnúbená.
     Ja stojím vo dverách oddelenia psychiatrie v miestnej nemocnici. Všetko je upratané. Z výťahu sa ku mne blíži muž s vtáčím pohľadom.
     Je načase prejsť na vyšší level.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.